Prečo podporujem učiteľov v štrajku ?

Autor: Sandra Sviteková | 22.11.2012 o 19:12 | (upravené 3.12.2012 o 9:04) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  88x

Skôr než začnem so svojou reflexiou, dovoľte mi aby som na úvod predstavila seba a prostredie, v ktorom žijem. Volám sa Sandra Sviteková, mám 20 rokov, som pôvodom z Bratislavy, kde aj dodnes žijem. Študujem na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Som študentkou tretieho ročníka dennej formy odboru učiteľstvo filozofie a histórie. Takže áno, rozhodla som sa byť učiteľkou. Ale toto nie je ten pravý a jediný dôvod, prečo som sa rozhodla napísať tento článok.

Keď som bola ešte na strednej škole, tak som vôbec nevedela čím chcem byť, poznala som svoje záľuby, rovnako aj predmety, v ktorých vynikám a mám k ním vzťah, ako sa hovorí, "od srdca". Odjakživa ma bavilo spolužiakom vysvetľovať učivo, objasňovať ich temné stránky nevedomosti a hlavne pútavo rozprávať. Byť učiteľom nebola moja prvá voľba. Z najväčšej miery ma ovplyvnil môj dejepisár, ktorý sa pre túto profesiu, jednoducho, narodil. Predmet, ktorý ľudia tak často berú ako "nudné drilovanie sa rokov" a majú naňho názory typu "na minulosti už nič nezmením, tak načo sa to musím učiť", mi tento človek dokázal odkryť z úplne iného uhla pohľadu. Často som jeho vedomosti, rozoberala aj vo svojich mimoškolských aktivitách. Milovala som reprodukovať zaujímavosti, príbehy a skutočnosti, ktoré majú spätnú väzbu až do dnes. Vtedy som si prvý krát povedala, tak fajn Sandra, miluješ dejepis. A čo ďalej? Rodina a okolie vo mne automaticky videli právničku, miestami až potencionálnu poslankyňu. Tlak som cítila hlavne z vonka, pretože pri všetkých spolužiakoch, ktorých bežným výberom povolania boli manažér, ekonóm, právnik, IT-čkár, znelo učiteľstvo, ako niečo podradné. Je to tak. Ako keby v momente, keď sa rozhodnete stať sa učiteľom, ste degradovali a dehonestovali dovtedy nadobudnuté vedomosti a svoj osobnostný potenciál. Je predsa 21. storočie, doba technológii, doba investorov, obrovských korporácii atď. Kto by už len dnes chcel byť učiteľom? Poviem to takto, po prvé, buď človek, ktorý je beznádejným idealistom a cíti v sebe akési poslanie stať sa učiteľom; po druhé človek, ktorý má v daných predmetoch svojej aprobácie záľubu a zatiaľ sa mu nenaskytla lepšia pracovná ponuka, tak zotrváva AJ v tejto pozícii; a po tretie všetci tí, ktorí si mysleli, že takto získajú najľahšie a najlacnejšie titul alebo ešte nezistili, čo ich v živote baví a napĺňa. Aby bolo jasné, k tej poslednej skupine nepatrím.

Koniec môjho príbehu už poznáte. Nebudeme si klamať, vedela som hneď od začiatku o finančnom ohodnotení učiteľov na Slovensku. Dokonca ešte predtým než som toto rozhodnutie spravila. Čiže nahovárať si tu teraz, aká som prekvapená a sklamaná z toho, že po nejakých tých 5 rokoch na vysokej škole zarobím rovnako veľa, ako predavač/pokladník v hocijakom obchodnom reťazci, by bolo nanajvýš patetické. Popri zamestnaní učiteľa som sa chcela venovať aj vedeckej činnosti, pravidelne prispievať štúdiami do vedeckých časopisov, písať monografie a pod. Ľadová sprcha však dorazila krátko po prvom semestri na vysokej škole. To, čo mi nikto nepovedal, bolo spoločenské ohodnotenie učiteľa. Neviem či je to iba môj subjektívny pocit, ale akonáhle odpoviem na rutinnú otázku, čo študujem, mám pocit, že väčšine ľudí zmizne z očí dovtedajšia zanietenosť a záujem. V tom momente cítim v ich výrazoch tváre, neporozumenie, ľútosť, ľahostajnosť, udivenie a v tých najlepších prípadoch aj výsmech.

Keď som chodila na strednú školu, čo nebolo tak dávno, mala som vo zvyku učiteľa brať ako prirodzenú autoritu. Ako niekoho, kto sa musí celoživotne vzdelávať, aktualizovať svoje vedomosti, dôsledne sa pripravovať, opatrovať, vychovávať a zároveň vzdelávať, priamo formovať charakter a morálku každého študenta. A nie len to. Moja stredná škola, Spojená škola Novohradská (kedysi ZŠ a G Košická a Gymnázium Jura Hronca) bola pre mňa ako domovom. Naozaj by som to najradšej prirovnala filmovému Rokfortu z Harryho Pottera, alebo univerzitným zahraničným "campusom". Toto miesto pre mňa predstavovalo súhrn hodnôt a princípov, s ktorými som sa maximálne stotožňovala. Premietalo sa to do každodennej činnosti a na základe toho sa odzrkadľoval aj spôsob komunikácie v nej a celková klíma. A to všetko z 90% vytvárali pre študentov, práve, učitelia.

Takže teraz sa odvážim odpovedať na otázku, prečo idem podporiť učiteľov v štrajku. Pretože je to tá najmenšia a najlacnejšia vďaka, za to všetko. Pretože to, kde som dnes, je aj ich zásluhou. Pretože ako ich mladší kolega viem, aké to je cítiť sa nedocenený. A pretože, keď bude mať učiteľ dôstojnejšie postavenie, tak stúpne aj kvalita a úroveň vzdelania a koniec koncov aj mentalita. Nelobujú len za seba, ale hlavne za kvalitnejšie vzdelanie vašich detí a to je podľa mňa prvá vec, ktorá by mala každého človeka zaujímať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?